Náš pravidelný hosť, dramatik a novinár Peter Scherhaufer napísal o nás článok do časopisu TREND. Je aj autorom hry Kanibali, ktorú sme u nás uviedli v marci 2018.
Striptíz, kankán, satira? V Red Cat Cabarete je všetko inak
Kabaret nemá na Slovensku bohatú tradíciu. Aj preto si pod ním každý predstaví niečo iné. Niekto striptízový klub, iný kankánové tanečnice, ďalší politickú satiru. Pravdu môže mať každý. Ponímanie kabaretu sa totiž mení aj podľa krajiny. V bratislavskom Red Cat Cabarete, jedinom kabaretnom repertoárovom divadle na Slovensku, je však všetko inak.
V prvom rade je to miesto, kde sa spolu s ostatnými divákmi aj účinkujúcimi budete cítiť ako jedna rodina. Možno si v ňom nájdete aj nových priateľov. A keď naberiete odvahu na exhibicionizmus, tak sa budete môcť na javisku aj predviesť.
Zážitok sa začína v Red Cat Cabarete už pri vstupe, kde návštevníkov vítajú uvádzači oblečení podľa témy šou v daný večer. Následne si ich „prevezme“ elegantná produkčná Martina Džačková, ktorá sa s každým hosťom porozpráva a potom ho odprevadí do podzemnej sály, kde ho usadí na vopred určené miesto. Divadlo má stolové sedenie a kapacitu šesťdesiat miest.
Na oblečení záleží
Bratislavský kabaret má svoje pravidlá. To základné sa týka oblečenia. Cení sa elegancia, aspoň nedbalá, originalita, prípadne jemná extravagancia. Tabu sú tepláky a rozťahané tričká. Ak prídete nevhodne oblečení, M. Džačková vás na to vtipne upozorní, z čoho bývajú hostia niekedy aj zaskočení, ale domov vás pre to nepošle.
Dress code však neplatí len pre návštevníkov. „Hocijako oblečení nemôžu chodiť do kabaretu ani naši herci. Ak sa chcú pohybovať medzi návštevníkmi, jedine v kostýme alebo v slušnom oblečení,“ hovorí pre TREND majiteľka kabaretu, herečka Lucia Siposová, známa nielen z filmov či seriálov, ale aj z televíznej šou Tvoja tvár znie povedome.
Jej podnik si zakladá na tom, že návšteva divadla je sviatok. Kabaretiérka preto víta, keď sa návštevníci oblečú podľa témy večerného predstavenia. Pri inscenácii Studio 34 / Party show to môže byť napríklad funky oblečenie s prvkami sedemdesiatych rokov, pri Made in Slovakia sú vítané zase tradičné ľudové prvky. Jemná pikantéria či kúsky pripomínajúce päťdesiate roky sú vhodné napríklad na NeferNefer & Burlesque Show.
Atmosféra počas predstavení, ktoré sú postavené najmä na hudbe, tanci, speve, ale aj šteklivosti, je v kabarete vždy uvoľnená. Neznámi ľudia tu k sebe majú o čosi bližšie, aj preto sa spolu bezprostredne rozprávajú. Zábrany dokonca strácajú aj v iných smeroch. Niektoré šou sú totiž interaktívne, a preto, kto chce, môže sa do nich zapojiť a predviesť sa spevom, tancom alebo svojím osobným príbehom.
“Raz nás napríklad počas predstavenia Studio 34 / Party Show jeden divák prekvapil profesionálne zvládnutým striptízom,” hovorí so smiechom L. Siposová.
Ďalším špecifikom bratislavského kabaretného divadla je, že zážitok sa tu rozhodne nekončí odohraním predstavenia. Práve naopak. Ľudia po ňom ostávajú pri bare, kde za nimi príde nielen kabaretiérka, ale aj herci a herečky. Celý umelecký aj manažérsky tím musí byť, jednoducho, neustále dobre naladený.
Humor aj vážne témy
Okrem zmyselného hudobno-tanečného divadla však Red Cat Cabaret prináša na javisko aj tabuizované témy. Snahu o zmenu spoločenského pohľadu na ne si totiž vytýčilo ako jeden z cieľov už pri svojom vzniku. „Hoci väčšinu repertoáru tvoria hravé a jemne pikantné hudobné šou, priestor dávame aj činohre na háklivé témy, nad ktorými musia diváci o čosi viac aj rozmýšľať,“ hovorí umelecký riaditeľ divadla a zároveň režisér Václav Púčik.
Jedna z prvých inscenácií Som žena vznikla podľa skutočného príbehu prvej a jedinej česko-slovenskej transrodovej herečky Lucie Brychtovej, ktorá pred niekoľkými rokmi podstúpila zmenu pohlavia, pričom v predstavení si zahrala aj hlavnú úlohu. Jej príbeh je nasiaknutý humorom, iróniou aj ľudskosťou.
Inscenácia Tajomstvo podľa textu Zdeňka Grmolca zase prináša na javisko súčasný príbeh muža židovskej viery, ktorý sa nedokáže vyrovnať s tým, že jeho syn holduje špecifickým praktikám – má rád telesnú bolesť. Hra tak má aj hlbší symbolický rozmer, a to najmä v kontexte holokaustu, v ktorom ľudské utrpenie dobrovoľné rozhodne nebolo.
„V ktorom inom divadle ostáva obecenstvo po predstavení debatovať s tvorcami?“ pýta sa M. Džačková. „U nás návštevníci neutečú ani pred našou kabaretiérkou, ani pred sebou samými a pred tým, čo cítia. A hoci k nám prvýkrát prídu vystrašení, keď od nás odchádzajú, tak nás objímajú a ďakujú nám,“ hovorí produkčná. Divadlo však návštevníkom svoje názory nepodsúva. „My nemudrujeme, my útočíme priamo na srdce a iné citlivejšie orgány,“ dodáva s úsmevom L. Siposová.
Blízky vzťah s divákmi je pre ľudí v kabarete kľúčový. Ak vedia, že v konkrétny deň niekto z publika oslavuje narodeniny, prídu mu osobne zablahoželať alebo ho spomenú priamo v šou.
Po rokoch splnený sen
Sen o vlastnom kabarete sa prisnil L. Siposovej už pred ôsmimi rokmi. A čím viac cestovala po svete a spoznávala rôzne kultúry a divadelné žánre, tým bol silnejší.
„Videla som kabaretné vystúpenia v New Yorku, Los Angeles, na Balkáne, v Prahe či v Paríži. Niektoré boli dokonale profesionálne, iné pripomínali stužkovú, ďalšie boli excentricky šialené, iné tak trochu špinavé. Ovplyvili ma všetky, ale často mi v nich chýbalo nejaké spojenie, téma, interakcia či spontánnosť. A tak som zistila, ako to chcem robiť ja. Kontaktne, vkusne, zmyselne, voňavo. Chcela som vizuálne atraktívny kabaret, ktorý by bol trochu na hrane, ale zároveň by divákov oslobodil a uniesol do iného sveta,“ hovorí kabaretiérka.
Do reality sa jej sen začal preklápať začiatkom roku 2016. V centre Bratislavy si našla zrekonštruovaný priestor v štvorposchodovom dome ukrytom v nenápadnom dvore vedľa električkovej trate. Súbežne s jeho zariaďovaním angažovala do svojho umeleckého tímu aj spolužiaka z konzervatória a zároveň kamaráta V. Púčika. Spolu s ním v priebehu roka pripravila niekoľko scenárov, podľa ktorých začal on inscenácie skúšať.
„Aby sme mohli kabaret 1. októbra otvoriť, potrebovali sme repertoár. Ako režisér som preto už niekoľko mesiacov spolu s hercami súbežne skúšal až štyri inscenácie,“ prezrádza V. Púčik a dodáva, že kým v tom čase musel hercov do divadla naháňať on, dnes sa do kabaretu hlásia sami. Aktuálne má divadlo v repertoári dvanásť titulov, ktoré vznikli v priebehu roka a pol, a spolupracuje so štyridsiatimi štyrmi umelcami.
Na začiatku však režiséra prekvapilo, že viacerí herci a herečky z kamenných divadiel mali na doskách kabaretu problém s improvizáciou. Keď stáli meter od divákov, ktorí na nich bezprostredne reagovali, mali strach. Adrenalínový moment improvizácie však nastane v takmer každom predstavení, je to špecifikum kabaretu. Divák sa v určitej miere stáva jeho spolutvorcom.
Vzácny je vklad publika v inscenácii Multicolor Show, ktorá v sebe nesie odkaz tolerancie a ľudskosti, a to aj vďaka tomu, že v nej so svojimi príbehmi vystupujú slovenskí umelci s koreňmi z Angoly, Ghany, Vietnamu, Talianska, Francúzska, Paraguaja aj Ruska. Počas tejto šou sa napríklad stalo aj to, že z hľadiska vstala Číňanka v strednom veku a do mikrofónu v krátkosti vyrozprávala svoj životný osud a zdôverila sa aj s pocitmi imigranta v cudzej zemi. Možnosť vystúpiť na pódium dostávajú diváci v tejto šou pravidelne.
S úvermi, ale s úsmevom
Hoci predstavenia v Red Cat Cabarete bývajú asi od novembra minulého roku väčšinou vždy vypredané, začiatky neboli ľahké. Boli večery, keď prišlo do klubu len zopár ľudí. A herci museli šou odohrať bez ohľadu na ich počet.
„S kožou na trh musíte ísť aj vtedy, keď máte v hľadisku dvoch divákov a telo vám zviera kŕč,“ hovorí L. Siposová. Priznáva, že chybou bolo to, že sa na začiatku profilovali ako tajný lukratívny klub na spôsob podobných podnikov v Amerike a západnej Európe. Nikto však o nich nevedel a v slovenských podmienkach navyše takýto koncept nefungoval.
„Všetci sme na začiatku pociťovali veľkú frustráciu. Ani sme medzi sebou radšej nekomunikovali, aby sme si ju neznásobovali. Už po týždni som to chcela vzdať. Keď nám navyše zlyhal obchodný partner, ktorý zabezpečoval bar, musela som všetko riešiť za behu. Bol to obrovský stres. Bála som sa, že z toho vážne ochoriem,“ priznáva kabaretiérka.
Napriek tlaku zo strany okolia a blízkych, ktorí ich od projektu odhovárali, to však nevzdali. Stmeľujúcim človekom bola v tom čase najmä M. Džačková, ktorá ako bývalá profesionálna plavkyňa vedela, čo to znamená, ísť si pomaly a systematicky za svojím cieľom. Všetkým napokon pomohol aj koučing od ich spoločného kamaráta Andreja Glézia, vďaka ktorému si v sebe každý upratal svoje pocity a spoločne chytili druhý dych. A vtedy, v marci minulého roku, sa všetko zmenilo a návštevnosť kabaretu začala prudko rásť. Reakcie, ktoré umelci od divákov dostávali, im dodávali energiu. Zároveň pre nich boli záväzkom pokračovať.
Rast aj bez marketingu
Zaujímavé aj inšpirujúce je, že súčasný stav dosiahol kabaret bez výraznejšieho marketingu. Veľká časť propagácie stála len na posúvaní informácií ústnym podaním od spokojných divákov. Keď sa nazbierala kritická masa, odzrkadlilo sa to aj na návštevnosti.
„Keď máte dobrý produkt, tak sa dostanete do širšieho povedomia aj bez marketingu. Obzvlášť keď naň nemáte peniaze. Je pravda, že to trvá dlhšie ako s marketingom. Lenže luxus času si nemôže dovoliť každý. My sme však zariskovali,“ hovorí M. Džačková a dodáva, že na širšiu propagáciu kabaretu dnes využíva v zásade len sociálne siete či webovú stránku. Pomohli aj články v novinách, najmä vďaka angažovaniu sa L. Siposovej v televízii.
Prekvapením bolo, keď minulý rok v septembri, teda len rok po otvorení, získal Red Cat Cabaret 2. miesto v divadelnej ankete Dosky v diváckej kategórii Najobľúbenejšie bratislavské divadlo sezóny. O jeho obľúbenosti svedčí aj to, že doposiaľ sa len zhruba päť percent návštevníkov po predstavení vyjadrilo, že kabaret nie je žánrom pre nich, a už sa nevrátilo.
„To, že aktuálne mávame vypredané, však neznamená, že sme ,v plnke‘. Na rozbehnutie biznisu som si musela zobrať úver a dodnes pred sebou tlačím nejaké dlhy z prvej sezóny,“ priznáva L. Siposová. Navyše, do priestoru treba kontinuálne investovať. Aj to je dôvod, prečo si majiteľka kabaretu neberie honoráre za predstavenia, v ktorých vystupuje. Na osobnú spotrebu použije len časť tých peňazí, ktoré plynú do pokladnice z organizovaných večierkov pre firmy. Vďaka kabaretu však dostáva prácu aj v televízii alebo ako moderátorka. Fakt, že v kabarete zase dáva prácu ľuďom, ktorých má rada, je pre ňu momentálne najvyšším stupňom sebarealizácie.
Hudba aj zahraničné súbory
Medzi najčastejších návštevníkov Red Cat Cabaretu patrí stredná ekonomicky aktívna vrstva od tridsať do šesťdesiat rokov. Často sú to ľudia, ktorí precestovali svet a veľa toho aj zažili. Majú vyššie nároky a očakávajú rafinovanú kvalitnú zábavu.
V súčasnosti hrá kabaret trikrát do týždňa, vždy vo štvrtok, v piatok a sobotu. Na bare vítajú hostí už o ôsmej, ale hrať začínajú o deviatej-desiatej. Keďže hľadisko sa nafúknuť nedá a sťahovať sa divadlo neplánuje, zvýšený záujem o predstavenia chce kabaretiérka riešiť pridaním ďalšieho hracieho dňa, stredy. „O sťahovaní do väčších priestorov neuvažujeme, pretože tým by naše divadlo stratilo intímnu rodinnú atmosféru, ktorú na ňom majú diváci radi,“ vysvetľuje L. Siposová a dodáva, že kapacita na jej uchovanie je asi sto ľudí.
V budúcnosti by však chcela priestor viac využívať aj na hudobné vystúpenia kapiel a firemné večierky. Rada by zavolala hosťovať aj kvalitné zahraničné kabaretné súbory, čo je však v priestoroch Red Cat Cabaretu nereálne, a to najmä z finančných dôvodov. Okrem honorára by totiž museli účinkujúcim zaplatiť letenky, hotel aj stravu. Tržby plynúce zo šesťdesiatmiestnej kapacity by takéto nároky pokryť nedokázali. Aj preto uvažuje kabaret o finančnej spolupráci s ambasádami. A naopak, Red Cat Cabaret by rád vycestoval a postupne rozšíril svoje aktivity aj na medzinárodnej scéne
Peter Scherhaufer
Zdroj: Trend.sk